ODPAD – nekonečný príbeh ľudstva

Sprevádza nás pri každej činnosti, ktorú vykonávame. Nuž teda, ako s týmto fenoménom, s odpadom, nakladáme?

Nedávno som v záhrade presádzal sadeničky. Sledovala ma susedových šesťročná dcérka – prváčka. Začala mi pomáhať. Samozrejme, s radom nekonečných otázok, medzi ktorými bola aj táto: „Ujo Dodo, čo budeš robiť s týmto?“ Ukázala na čierne plastové kelímky po sadeniciach. „Emika, keď dokončím prácu, pozbieram ich a dám do zberných nádob,“ odpovedal som jej. „Ja viem, ja viem, ujo Dodo, do žltej, tá je na plasty, modrá je na papiere, do tej zelenej sa dáva sklo,“ predbehla moju odpoveď. „Všetko musíme triediť, však?,“ dodala. „Áno, Emika, triediť a minimalizovať,“ odvetil som. Pokračovala otázkou, že čo to je. „Nuž, mali by sme používať čo najmenej obalov a všetok odpad, plasty, papiere porezať, postláčať. Aby sa zberné nádoby využili a v ich okolí nebol neporiadok!,“ uzavrel som našu debatu.

21 rokov zbierania cudzieho odpadu

Vyzerá to tak, že výchova a osveta tejto problematiky v rodinách a školách funguje. Kladiem si otázku – prečo to potom nefunguje v praxi? Stále je veľa odpadu všade okolo nás. V lesoch, lesoparkoch, parkoch, na chodníkoch, na námestiach a aj na zberných miestach triedeného od- padu. V týchto priestoroch môžeme často stretnúť ľudskú bytosť, ktorá čistí, zbiera, upratuje intravilán i extravilán našej MČ. Túto činnosť vykonáva bezmála 21rokov. Čítate dobre dvadsaťjeden rokov! A stále je čo zbierať. Táto osoba prerástla v rusovskú osobnosť! Svojou aktivitou zachraňuje česť ľudí voči prírode. Patrí jej za to náš obdiv a uznanie. Píšem o pani Anette Söcsovej – Rožkovej z rodu Palleschitz. O Rusovčanke, ktorej záleží na ži- votnom prostredí. Nedbá na reči okoloidúcich s poznámkami – načo to robí, veď aj tak to bude znovu také a také…Robí to z presvedčenia. Každý človek by mal svojou disciplinovanosťou prispieť k poriadku a čistote svojho životného priestoru. Ešte raz vďaka, pani Anetta. A je na nás ostatných, ako môžeme po- môcť pani Söcsovej. Jednoducho stačí doma riadne minimalizovať a triediť odpad. Pri prechádzkach, pri turistike zobrať „domov“ všetko, čo sme so sebou vzali. Tak, aby pani Anetta nemala čo zbierať. Utópia? Možno ani nie. Ak si ľudstvo nenájde novú planétu na prežitie, stane sa to nutnosťou. Aby Zem mohla byť aj naďalej domovom našich pokolení! Ďakujem za pozornosť.