Tato

O tom, že môj tatko bol spoluzakladateľ Lúčnice a neskôr sa pod jeho vedením vyprofi loval SĽUK na vysoko profesionálne teleso, ktoré prebrázdilo s jeho tvorbou celý svet, sa popísalo veľa. Menej sa vie o podnetoch a motivácii, ktoré ho tak silne ťahali k folklóru.

Bola to predovšetkým jeho mama Bronislava, ktorá v neľahkých povojnových časoch založila a viedla folklórny súbor v Liptovských Sliačoch. Tam niekde vznikali prvé momenty zachovania a rozvíjania folklórnych tradícií, aj keď v tej dobe to tak nikto nevnímal, nakoľko sa vtedy bežne v krojoch žilo, pracovalo, chodilo do kostola, na svadby a ľudový prejav bol toho súčasťou. Za jeho mamou chodievali takí velikáni ako Karol Zachar, Martin Benka, Karol Plicka, Ľudovít Fulla alebo Martin Slivka, ktorí sa mu stali vzorom a inšpiráciou. Preto po ukončení gymnázia, už ako poslucháč lekárskej fakulty, založil spolok Odzemkári, ktorý naštartoval jeho profesionálne smerovanie. V časoch založenia a postupného rozvíjania Sľuk-u, už ľudové tradície postupne ustupovali z bežného života. Preto s ďalším súputníkom Svätozárom Stračinom a za sprievodu mladých tanečných elévov Jarka Scheinera, Palka Obročníka a Ľuba Slačku, podnikali takzvané „výskumy“, ktorých hlavná náplň bola vyhľadať pamätníkov ľudových tradícií (pôvodných piesní, tancov, obyčajov, hudobných nástrojov, krojov a ich doplnkov a pod.), aby ich vo svojich dielach zachoval pre ďalšie generácie.

Pri jednom z jeho rozprávaní zážitkov z putovania po Slovensku som sa napríklad dozvedel, že keď bol v Detve na výskume, miestny 80-ročný rodák mu vysvetlil, že Detvanci nikdy nezdvíhali ruky a nemávali s nimi pri tanci, len keď boli v krčme a potrebovali udržať rovnováhu. Pri týchto výskumoch navštívil aj tie najmenšie dedinky, lazy aj salaše, kde od miestnych pamätníkov, rezbárov, hudobníkov i valachov a bačov získal inšpiráciu a námety. Tieto výskumy boli zaznamenávané na videorekordéroch a sú doteraz uchované v archívoch SĽUK-u.

Rovnako pristupoval k tvorbe aj v zahraničí. V Bautzene v súbore SLA (Serbsky ludowy ansambel), ktorý je nositeľom tradícií Lužických Srbov a v Koszencine v súbore ŠLASK (Poľskom speváckom a tanečnom súbore). Vždy sa vydal na výskum, aby získal pôvodné folklórne prejavy a až potom pristúpil k samotnej tvorbe. Ako veľký milovník folklóru pomáhal a tvoril hádam pre všetky folklórne súbory na Slovensku.

Pri tvorbe programov bol prísny a vždy vyžadoval od všetkých maximum, neodpustil ani najmenšiu chybičku. Avšak najprísnejší bol vždy na seba. Preto z jeho rúk vychádzali brilantné dychberúce tance s neskutočnou emóciou. Po vytvorení diel Tatranskí orly a Tatranská zima, mu prišli osobne poďakovať Gorali so slovami „Ďusko, veď ty si nám postavil pomník“. V súkromí bol skromný a nekonfl iktný. Keď ho v 70-tych rokoch vyhodili z komunistickej strany za jeho názory a pozbavili ho možnosti pracovať, zbalil si kufre a odišiel k Lužickým Srbom, kde ho vítali s otvorenou náručou. Tiež sa zmieril s tým, že dlhé roky bolo mnohým ľuďom nepohodlné priznať, že práve on s Odzemkármi zakladali Lúčnicu, a preto ich vymazali z jej histórie. Až na sklonku života sa dočkal ofi ciálneho potvrdenia pravdivej histórie a jeho zásluh pre tento súbor. Vždy s nesmiernou pokorou pred Slovenským národom, jeho kultúrnym dedičstvom, pristupoval k svojej tvorbe. Miloval slovenské hory a ako turisti sme spolu veľa z nich pochodili. Jeho srdce vždy patrilo Liptovu a Goralom. Aj preto nosil do konca svojho života goralský klobúk.

Česť jeho pamiatke.

Rád by som ešte veľmi pekne poďakoval všetkým poslancom miestneho zastupiteľstva za schválenie návrhu pána Jenčíka na udelenie ceny osobnosť Rusoviec im memoriam Jurajovi Kubánkovi.

Môj tatko prežil v Rusovciach kus svojho života a bol jedným z nás.

Prejsť na začiatok